Obec Lošonec

Oznamy farského úradu

Stavebné dejiny rímsko-katolíckeho kostola v Lošonci

Mgr. Ingrid Halászová, PhD.:

-------------------------------------------------------------------------------------------------

  

 

 

Podľa niektorých archívnych prameňov existovala fara v obci Lošonec (Losinch) už v prvej tretine 14. storočia. Bohužiaľ, o vzhľade a patronátnom zasvätení vtedajšieho kostolíka nie sú vonkoncom žiadne správy. Okolo roku 1580 bol tento kostolík spolu s ostatnou dedinskou zástavbou vypálený a spustošený Turkami.

Mecenáška kostola: Anna Losonczyová

 

Výstavba nového kostola a vlastne aj obnovenej obce sa mecenášsky sa spája s menom šľachtičnej Anny, rodenej Lošonciovej (Lossonczy; 1553-1595), ktorá z tohto prostredia pochádzala. Pri jej mene sa na chvíľku oplatí pristaviť a priblížiť nám jej osobnosť. V roku 1567 alebo 1568 sa Anna Lošonciová vydala za baróna Krištofa Ungnada von Sonneck (+ 1587), ktorý sa stal v roku 1576 chorvátskym bánom a tento významný miestodržiteľský post zastával až do roku 1583. Počas týchto dlhých rokov Anna Lošonciová starostlivo spravovala rodinné majetky a vychovávala jedinú dcéru Annu Máriu. Ako jedna z mála žien sa však zapísala aj do dejín slovenskej a najmä maďarskej milostnej poézie, keď sa stala básnickou múzou talentovaného baróna Valentína Balašu (1554-1594).

Annin manžel sa po ukončení svojho pôsobenia v Chorvátsku s celou rodinou presťahoval do novej rodinnej kúrie v Chtelnici, kde sa hneď v januári roku 1584 konala svadba jedinej dcéry Anny Márie (1569–1611) s  barónom Tomášom Erdődym (1558–1624), ktorý sa neskôr stal (rovnako ako jeho svokor a kedysi predtým aj otec) chorvátskym bánom a preslávil sa svojimi víťazstvami v bojoch proti Turkom. Anna Lošonciová sa po smrti svojho manžela Krištofa Ungnada opäť vydala: v roku 1589 sa stala prvou manželkou ambiciózneho šľachtica, baróna Žigmunda Forgáča (1559-1621), neskoršieho uhorského palatína. Celé Smolenické panstvo (vrátane Lošonca) odovzdala svojej dcére a jej manželovi.

Renesančná podoba kostola zo začiatku 17. storočia

 

Anna Lošonciová patrila k naozaj hŕstke uhorskej šľachty, ktorá aj v 16. storočí, teda v časoch najvypätejšieho šírenia protestantizmu, zostávala v radoch katolíckej cirkvi. Jej prvý manžel bol presvedčený protestant, rovnako tak spočiatku aj Forgáč, ktorý však krátko po roku 1600 pod vplyvom misijnej činnosti jezuitu a neskoršieho ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa prestúpil na katolicizmus.

Na rodný Lošonec Anna pamätala aj na smrteľnej posteli a časť svojej finančnej pozostalosti odkázala tamojšej farnosti na stavbu nového murovaného kostolíka s patrocíniom sv. Anny. Vykonávateľom tejto poslednej vôle bola nepochybne Annina dcéra, smolenická hradná pani Anna Mária Erdődyová asi od roku 1600 do svojej smrti. Vtedajšia stavba tvorí vlastne hlavnú loď dnešného kostola. Pôdorys mal teda jednoduchú obdĺžnikovú dispozíciu a exteriér hrubý, rustikálny ráz. Napriek absencii výraznejších dobových slohových znakov je to stavba svojou pragmatickou koncepciou typicky lokálne renesančná. Západnému priečeliu s hlavným vstupom a emporou dominovala už vtedy jednoduchá vstavaná veža štvorcového pôdorysu ukončená ihlancovou strechou.

Nemožno zabúdať na neustálu hrozbu tureckých vpádov, preto bol súčasne okolo kostola postavený tiež vysoký kamenný múr, ktorý mal v prípade potreby plniť obrannú funkciu.

Barokové prestavby a zariadenie kostola medzi rokmi 1714 a 1753

Pôvodnú formu presbytéria (svätyne) chrámu nepoznáme. Dnešný polygonálny uzáver presbytéria, zaklenutý valenou lunetovou klenbou s hrebienkami, je až výsledkom prvej barokovej prestavby z roku 1714.

Súčasnú dispozíciu gréckeho (rovnoramenného) kríža dostal kostol v roku 1753 pristavaním oboch bočných kaplniek. Obe sú podobne ako presbytérium ukončené polygonálnym uzáverom a zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami. V jednej z nich sa neskôr vybudoval aj sekundárny bočný vstup. Zo severovýchodu bola pripojená aj sakristia so vstupom z interiéru.

Okolo roku 1729 sa začalo zariaďovať presbytérium. Práce na barokizácii interiéru kostola boli ukončené k roku 1753, takže v tomto časovom horizonte do chrámu postupne pribúdalo aj vnútorné zariadenie. Z neho sa dodnes zachovala napríklad drevená kazateľnica vykazujúca znaky jednak už oneskorenej boltcovej ornamentiky a súčasne aj prvky aktuálne vrcholne barokové: najmä lambrekýnový záves baldachýnu tejto kazateľnice. Z daného obdobia a zrejme aj tej istej lokálnej rezbárskej dielne pochádzajú dva páry sochy svätých uhorských kráľov, umiestnené dnes nad oltármi bočných kaplniek. Vyznačujú sa však skôr značne rustikálnym sochárskym figuratívnym kánonom, len slabo poznačeným vrcholiacim barokom.  

Možno predpokladať, že okolo roku 1750 bol objednaný aj nový hlavný oltár, ktorý slúžil až do začiatku 20. storočia. Jeho celková podoba nám, však, bohužiaľ, nie je známa: nateraz nepoznáme žiadne staré fotografie či kreslené škice, na ktorých by bol zachytený. Iste tu bola „klasická“ baroková oltárna menza s tabernáklovým nadstavcom, v ktorom čestné centrálne miesto patrilo soche sv. Anny, ktorá sa, bohužiaľ, nezachovala. Zdá sa však, že ju po stranách oltára obklopovali polychrómované drevené sochy minimálne dvoch svätých uhorských kráľov a zemských patrónov: sv. Štefana a Ladislava.

Jedna z nich sa totiž – hoci aj keď len torze pôvodnej hmoty - šťastnou zhodou okolností zachovala. Nie je možné určiť, či patrila k najvyšším, alebo najnižším sochám na oltári, respektíve či všetky sochy boli podobnej veľkosti. Zachovaná socha svätého kráľa je pôvodne aj maľovaná a zlátená (polychrómovaná) drevorezba s výškou cca 126 cm vrátane spolu vyrezaného podstavca. Šírka sochy je v strede, pri vejúcej drapérii, maximálne 46 cm. Je vytvorená ako jednopohľadová, s vydlabaným zadným korýtkom, takže jej hĺbka nepresahuje 32 cm. Bola vytvorená kompaktne z jedného kusu lipového dreva, s výnimkou samostatne rezaných a pripevnených rúk, ktoré sa po zrušení oltára iste časom poškodili a stratili. nezachovali.

Chýbajúce ruky svätého kráľa sú dôvodom, že nám absentujú aj atribúty, teda ikonografické prvky umožňujúce identifikovať konkrétnu spodobenú postavu svätca. S najväčšou pravdepodobnosťou predstavuje sv. Štefana, uhorského kráľa a zemského patróna, alebo jeho obvyklý oltárny „náprotivok“ – o niečo neskôr vládnuceho uhorského kráľa, sv. Ladislava.

Z umelecko-historického hľadiska je skutočne veľkým pozitívom, že dielo možno nielen časovo, ale tiež autorsky pomerne presne zaradiť. Keďže práce na zariaďovaní sanktuária kostola boli ukončené k roku 1753, tento je možno považovať za hraničný aj pre vznik oltárnych plastík. Autorstvo sa dá per analogiam pripísať bezmennému sochárovi z trnavského regiónu, respektíve zrejme priamo z Trnavy, ktorý zhruba v rovnakom čase vytvoril aj sochy pre neďaleký kostol v Kaplnej.

Drevorezby z Kaplnej predstavujú tiež svätých uhorských kráľov ako zemských patrónov: svätých Štefana a Ladislava, no popri nich sa zachoval aj zrejme niekdajší ústredný svätý patrón kaplnského kostola - Ján Krstiteľ. Všetky tri spomínané sochy z niekdajšieho barokového oltára v Kaplnej sú od roku 1971 majetkom SNG v Bratislave (inv. č. P – 1414, 1415 a 1416).

Lošonecká drevorezba vykazuje s kaplnskými temer rovnaké rozmery. Zhodné sú aj technologické momenty rezbárskej práce (napr. obdobne ostrými ťahmi dlabané „korýtko“ na chrbtoch sôch) aj formálno-štýlové prvky sochárovho rukopisu: akým je takmer rovnaká (a azda v prípade Lošonca ešte aj o niečo precíznejšia) plastická rezba, zhodne dynamicky zvlnená drapéria plášťa s kožušinovou pelerínou, identické vladárske koruny a najmä veľmi podobné fyziognomické znaky.

Podľa všetkého vznikli tieto sochy na lošonecký hlavný oltár v dielni niektorého trnavského rezbárskeho majstra. Za pomerne blízke analógie spomedzi časovo paralelných oltárov v rámci trnavských kostolov možno považovať najmä uhorských svätých kráľov z pravého bočného oltára v kostole sv. Jakuba, čo je františkánsky kostol.

Posledné výrazné úpravy v interiéri kostola na začiatku 20. storočia

Napokon, začiatkom 20. storočia bol do chrámovej svätyne umiestnený nový oltár s ústredným súsoším v otvorene nike v tabernáklovom nadstavci. Súsošie predstavuje patrónku kostola - sv. Annu s malou dcérkou Máriou. Autor tohto súsošia vytvoril pre oltáre v bočných kaplnkách aj ďalšie sochy svätcov, ktorí nesmú chýbať v žiadnom rímsko-katolíckom kostole: sv. Jozefa a Sv. Antona Paduánskeho. Samotný oltár bol v duchu historizujúcich a eklektických tendencií zhotovený v neorenesančnom štýle, pričom v ornamentálnej drevorezbe a celkovom farebnom riešení sú evidentné aj ohlasy rokoka. Naznačuje to rokajovo formovaný antemion nad rokokovo zvlnenými osovo symetricky komponovanými volútami tvoriacimi rímsu svätostánku. Oltárna menza je zdobená plochými štvorcovými poľami s kruhovými medailónmi, v ktorých sú siluetovo znázornené polpostavy sv. Jozefa, sv. Jána Krstiteľa a (zrejme) sv. Mikuláša. Aktuálne prebieha diplomový výskum mojej študentky Stanky Cepkovej, ktorá identifikuje a dokumentuje oltárnu tvorbu hlohoveckého sochára, rezbára a tvorcu oltárov (nielen) v trnavskom kraji - Jozefa Seilnachta (činný v rokoch 1905-1939). Počiatočné informácie, že tento rezbár pracoval aj na oltári v Smoleniciach, sa jej síce nepotvrdili, no na základe slohovo-kritickej analýzy sa jej javí byť prácou spomínaného majstra práve aktuálny lošonecký oltár. Nateraz nie je možné uvedené hypotézy podložiť archívnymi prameňmi.

Ozdobne vznikla asi v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch 20. storočia aj nástropná fresková výzdoba. Maľba v zložitom kvadrilubnom štukovom rámovaní predstavuj Pána Ježiša ako priateľa detí a je situovaná medzi dvoma protiľahlými lunetami v presbytériu tak, aby ju mali pred očami práve školopovinní návštevníci chrámu.                                                         

Z pripravovanej monografie o dejinách Lošonca

Garantka projektu: Doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD.   

Kontakt

Obecný úrad Lošonec
919 04 Lošonec 62

tel.: 033/558 64 60

e-mail: ocu@losonec.sk

 

Starosta

mobil: +421 907 735 177

e-mail: starosta@losonec.sk